Hlinkova slovenská ľudová strana

Základy HSĽS boli položené už pred 1. svetovou vojnou, roku 1845. Oficiálne bola založená roku 1913, kedy sa zúčastnila na voľbách. Ako SĽS sa prvýkrát zúčastnila volieb v ČSR v roku 1920. Od začiatku 20. rokov bola na čele slovenského autonomistického hnutia. Jej predsedom bol do roku 1938 Andrej Hlinka.

Roku 1920 mala 11 953 členov. Strana vydala prvé vyhlásenie 25. januára 1922, v roku 1927 vstúpila do česko-slovenskej vlády a v 1929 z nej v súvislosti s Tukovou aférou vystúpila. 8. mája 1930 podala ďalší návrh na uzákonenie autonómie Slovenska.

Od polovice 30. rokov spolupracovala so Slovenskou národnou stranou, s ukrajinskými a poľskými nacionalistami, neskôr aj s maďarskými a nemeckými separatistami. Postupne bola ovplyvňovaná najmä talianskym a rakúskym fašizmom, od konca 30. rokov sa presadzovalo krídlo ovplyvnené nemeckým národným socializmom.


„Autonomistická vlajka“, stranícka vlajka Ľudákov 1938–45.
V septembri 1936 prijala za vlastné totalitné usporiadanie spoločnosti a vyhlásila heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca. V tej dobe mala už 36 000 členov. 10. októbra 1938 vyhlásila v Žiline autonómiu Slovenska. V novembri 1938 sa s ňou (podobne ako vtedy v Česku) zlúčila prevažná väčšina slovenských strán a vznikla tak jediná oficiálna politická strana – nositeľka politického systému. Bola predstaviteľkou režimu vojnovej Slovenskej republiky. Tá sa opierala najmä o katolícky klérus, ktorý mal v tej dobe značnú váhu v spoločnosti, taktiež o národnú inteligenciu, a vrstvy drobných podnikateľov, roľníkov a ostatných pracujúcich.

Čoskoro zakázala činnosť všetkých nepohodlných spolkov a organizácií. Jej odporcov nechala uväzniť alebo odviesť do pracovných alebo koncentračných táborov.

Hospodárske pomery na Slovensku čiastočne stabilizovala, aj vďaka tomu, že Slovensko sa stalo výrobnou základňou pre nacistické Nemecko a jeho spojencov. Po prechode SNP do hôr spolupracovala HSĽS s nacistickými okupačnými silami pri prenasledovaní a likvidácii povstalcov, partizánov a ich sympatizantov. Jozef Tiso v Banskej Bystrici verejne vyznamenal nacistických vojakov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

Pre spoluprácu HSĽS s nacistickým Nemeckom a zrejmé nepriateľstvo k povstalcom bola tzv. Slovenskou národnou radou z 1. septembra 1944 na povstaleckom území zakázaná. Po vojne, v roku 1945, bola zakázaná a väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdených, predseda a podpredseda na trest smrti. Mnohí jej členovia pokračovali v rokoch 1946 – 1948 v politickej činnosti v Demokratickej strane. Časť jej členov emigrovala na Západ.

Tlačovým orgánom strany boli Slovenské ľudové noviny (1910 – 1930) a Slovák (1919 – 1945).